Ďurková & Magurský zlatý chodník

Výlety máme nasekané ako na bežiacom páse. Ako keď mäsiar sekáčom porcuje karé. Deň po Baranci ideme na Ďurkovú, hoci sme sa ešte nespamätali z Baranca, ale klin sa klinom vybíja, v našom prípade výlet výletom na Ďurkovú. Kto bol ten Ďurko? Správca s Valaškou? Súvisí to s Jánošíkom? Nikto z nás nie je historik, preto sa k tomu nevieme vyjadriť.

Začiatočný bod je chata Magurka. Z našich výpočtov a prepočtov nám vychádza, že tam vedie len jediná cesta. Prechádzame Partizánskou Ľupčou a v týchto končinách sme nečakali také zdobené fasády. Chudáci tu asi nebývali. Pod vankúšom určite ukrývali nugety zlata z tých hôr z Magurky.

Ideme cestou, na ktorej sú značky “pozor hrby”. Čím ďalej ideme, tým je to horšie. Postupom času zisťujeme, že toto už nie je cesta. Nechce sa nám veriť, že v 21.storočí by vozovka mohla byť v takomto žalostnom stave. Dúfame, že nám neodpadne koleso, alebo motor. Sme vytrasení a pešo by sme tam boli rýchlejšie. Spojnica do najvyššie obývanej obce by mala ináč vyzerať. Závody v asfaltovaní sa tu nekonajú.

Navigácia nás zanavigovala do pustatiny k lesnej ceste; teta bola neoblomná a stále trvala na svojom. Do takého pekla sme nechceli ísť, ale miestni ľudia s tým však nemajú problém. Zavolať sem známych zo zahraničia, bola by to blamáž…

Nakoniec sme sa predsa dostali k Magurke a už teraz sa “tešíme” na cestu naspäť.

Vystupujeme vyhrkaní, no neotáľame a v turistickej zbroji sa vnárame do lesného porastu. Na začiatku sa tvári, že nám neublíži, ale po chvíli zisťujeme, že to až také ľahké nebude.

Vôňa v lese mala hríbový odor a hneď sme mali veľké ambície, že popri challengovaní budeme vo veľkom hubárčiť – čo sa rýchlo zistilo, že sa tento úžasný nápad nekoná, lebo máme dočinenia s ťažkými výzvami.

Kopec je strmý a nekonečný. Ale my sme sa do neho zakusli ako pitbul a už sa ho len tak nevzdáme.

Vo vyšších polohách nás prekvapil krásny chodníček ako z rozprávky. Kebyže sa chceme učiť maľovať, robili by sme to na tomto mieste.

Kam oko dovidí, všade samé čučoriedky sfarbené do jesenného kabátika.

V týchto úsekoch nám aj slniečko dodáva dobrú náladu a kypíme šťastím.

Aj kebyže cieľ nedáme, tieto malebné pohľady stáli za ten strmý výstup. Nevieme sa vynadívať, čo-to pofotíme.

Po čase už aj vidíme turistov. V diaľke v kosodrevine oddychujú po stupáku a v hlave tipujeme, že koľko to asi bude trvať prísť na ich miesto. Niektoré veci na horách vyzerajú opticky ďaleko a pritom sú blízko.

Zrazu sa zatiahlo slnko a ani sme sa nenazdali a hmlovou clonou sa zatiahla obloha a výrazne začalo fúkať. Až tak, že sme museli vytiahnuť všetky teplé veci. A je po babom lete.

Vietor nám nepomáha, v sedle Ďurková nás skoro odfúklo. Radšej ani nezastavujeme, lebo sme spotení a nechceme prechladnúť.

Zo sedla to nie je ďaleko k útulni Ďurková pod Chabencom. 7-míľovými čižmami sme sa rozbehli dole a tešíme sa na horský čajíček.

Sme zvadaví na túto chatu. Personál je veselý. Polievka dňa, v šošovicovom prevedení, ešte nebola dovarená a odhady dovarenia boli 20-30 minút. V útulni sa ešte nekúri, ale teplo z kuchyne nás ohrieva. Pri čakaní na polievku sme aj vyschli.

Podávajú sa tu veľké čaje, tzv. drevorubačské. A tak to má byť a mohlo by to byť všade. Nakoniec volíme aj aperitív v podobe horca, aj priateľ Becher sa zúčastnil oslavného štrngania.

Záchod majú v žihľavovisku. Keď si otvoríš dvere, máš zaručené najkrajšie srání s výhľadom do doliny.

Vyšli sme z chaty a neveriac zisťujeme, že po hmle ani stopy! Máme krásne slnečné počasie. Dobre najedení sa môžeme vrátiť do sedla. Do kopca sa nám ťažšie rozbieha. 🙂

Pozeráme na mape, že kde je Ďurková a nevieme sa zorientovať, lebo nemá značku. Tak sme sa pomotali pri každej skale a kameni, ktorý tam bol a víťazoslávne si môžeme povedať, že máme Ďurkovú za sebou!

Vydávame sa po červenej a konečne máme možnosť ísť hrebeňom Nízkych Tatier a prejsť si kúsok legendárnej cesty hrdinov SNP. Radosť touto cestou ísť.

Na každej strane sú nezabudnuteľné výhľady, ktoré nabíjajú energiou. Syndróm vyhorenia sa tu nekoná. Baterky sú dobité, ostalo by aj na powerbanku.

Stretávame utrápeného turistu, ktorý stratil mobil. Neváhame mu pomôcť a ideme s ním na posledné miesto, kde ho stratil. Tam však telefón nie je. Telefón mu vypadol z vrecka, keď zbieral odpadky po turistoch, za čo má náš veľký obdiv. Skúsili sme mobil prezvoniť – a bingo! Zdvihla ho slečna, ktorá mobil našla a kývala nám z kopca oproti. Dotyčný bol šťastný ako blcha, lebo kontakty boli zachránené a utekal za červenou bodkou, ktorá mu už išla oproti.

Radi sme pomohli a s dobrým pocitom klesáme na Magurský zlatý chodník. Bola to strmina, aj sme sa šmykli na rozdrvených kamienkoch.

Severná strana kopca je dekoratívna, obrastená tučnučkým machom. Evidentne sa mu tu darí. Rovnako aj papradiam. Bola to džungľa.

Strmák sa zmenil na širokú pohodlnú cestu, po ktorej je radosť ísť, lebo má klesajúcu tendenciu.

Už sme na Zlatom náučnom chodníku, keď zrazu z kríkov vyletí pán, urobí 2 saltá vzad alias premety a dopadne hlavou na skalu. Vysypal sa ako kabela a nečudovali by sme sa, ak by bol mŕtvy. Ale pán sa otriasol ako pes, ktorý vyjde z vody a znova sa vnoril do kríkov. Kde ho už čakal čakan a možno nejaká petrolejová lampa, lebo tu skúšal šťastie zlatokopov. Pána sme oslovili s komplimentom, že za takúto kaskadérksu scénu by sa nemusel hanbiť ani Jean Paul Belmondo. Takže toto je ten drsný život zlatokopov, čo musia prežívať v tých horách a pritom zárobok nie je istý. Magurka je slovenský Klondike. Severní vítr je krutý, počítej lásko má s tím.

S Božou pomocou prichádzame k chate Magurka, ktorá je dobre vybavená. Káva dobrá, aj jedlo, čisté záchody. Až sa čudujeme, ako dobre to tu chatár spravuje. Potešilo nás dobré talianske espresso, aj bryndzové halušky s hrstkovou polievkou nám chutili. Dnes už nemusíme variť, na dnes kuchár hádže uterák do ringu.

Cesta naspäť je utrpenie, asfalt zatiaľ nikto neopravil, zázrak sa nekoná.

Z druhého cieľa sme nadšení a šťastní. Na Magurku sa niekedy vrátime.

Čo zachytil objektív v deň, keď sme išli kúsok po hrebeni Nízkych Tatier:

Ráno v lese. A škoda, že sa vôňa lopúchov pri potoku nedá dokumentovať fotákom.
Náučný chodník o ťažbe zlata, spracovaní hornín a histórií baníctva, ale aj o krásnej prírode Nízkych Tatier.
Dubák nejakému hubárovi vypadol z košíčka.
Cesta strmým lesom vyústila sem.
Malebnejšie čučoriedkovisko sme ešte nevideli.
Radosť ísť po tomto chodníku.
Čučoriedky v jesennom šate.
Zotmelo sa a skoro nás odfúklo. Sme v sedle Ďurková.
Dole kopcom sa ponáhľame k chatke, nohy si ideme polámať.
Útulňa pod Chabencom.
Tatranské lúky.
Sme späť na hrebeni smer Ďurková a tešíme sa, že odfúklo mraky a nie nás.
Nízke Tatry ako na dlani.
Keď prestaneme byť rozmaznaní, prejdeme si hrebeň Nízkych Tatier.
Začínajúca jeseň.
Zo sedla Zámostskej hole sa nespúšťame dole, lebo cesta tam je údajne strmá a tade ísť nechceme.
Pokračujeme ďalej do sedla Latiborskej hole.
Odtiaľto sa odpájame z hrebeňa a čučoriedkoviskom ideme nadol.
Severná strana nás sprekvapila papraďoviskami. Welcome to the jungle!
Vyzerá to tu ako v raji.
Muchotrávka červená – jedovatá, ale dekoratívna.
Sme späť v Magurke, je tu veľa pekných baníckych domčekov.
Hurá, chatka a jedlo v nej.
Partizánska Ľupča prekvapila zdobenými fasádami.
Sem sa ešte vrátime, lebo Partizánskej Ľupči sa chceme pozrieť bližšie na zúbok.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s