Zverinec Baranec

“Keď si dala baranovi, daj aj mne, daj aj mne.”, spieva Ibi Maiga. Ale teraz vážne. BARANec volíme ako prvý cieľ, lebo sa nám zdá ako najťažšia voľba a chceme ho mať zdolaný čo najskôr (aby sme sa ho striasli). Kvôli nemu musíme skoro vstávať, lebo dlouhý sú schody do nebe a štreka daleká.

Cestou sa zastavujeme v miestnom obchode, ale veľkonočného barančeka na desiatu na počesť Baranca nemali, tak sa musíme uspokojiť s vyéčkovaným parížskym šalátom, z ktorého sa celú cestu grgá. Viac plastu má už len Dacia Sandero.

Ideme zo Žiarskej doliny, ktorú poznáme z minulého roka a môžeme konštatovať, že zmodernizovali parkovisko tým, že nahradili vrátnika autovrátnikom. Smolu majú turisti bez hotovosti, lebo autovrátnik nemá rád karty, takže ich neberie, lebo má rád poctivé mince.

Krížovú výpravu na Baranec začíname krátko po východe slnka a keby sme sa nemotali, tak by sme videli ranné brieždenie. Dúfame, že nebudeme potrebovať pomôcky na ľadovec a do snehu, lebo nemáme cepíny, ani mačky.

Veľkú časť ruksaku zaberá objemný sprej na medvede a dúfame, že ho nebudeme musieť použiť. Jedine by sme s ním mohli dochutiť polievku, keďže obsahuje kapsaicín.

Cesta je strmá serpentína, čo znamené, že nám už dávno nie je zima, ba navyše sa prehrievame. Hneď sme v tričku. Potrebovali by sme nosiča uterákov, ktorý by nám podával suchý uterák. Nakoľko nie sme superstars, takýmito benefitmi nedisponujeme.

Všade naokolo je samý les, všetci nás predbehli, ale my si držíme stabilné hladnovlkovské tempo, ktorým chceme dobyť vrchol.

Cesta je dril. Vychádzame z lesa, čo je dobré znamenie a záruka kosodreviny, ktorú máme radi. Kosodrevina je náš priateľ. Všade naokolo je samé ihličie a šištičky, vrchol stále v nedohľadne.

Cieľ cesty nie je vidieť, je za ďalším kopcom a ten je za horami – za dolami a tie sú v hmle. Vyzerá to, že dnes Tatry neuvidíme.

Srdcia búšia, lapáme po dychu. Bolia nás nohy. Ruksak je ťažký. Čím viac ideme nahor, tým je ťažší.

Posilňujeme sa mandarínkami, lebo tu okrem ovocia dokopy nič nemáme a čučoriedy vyžrali hladní okoloidúci, ktorí tu boli skôr ako my. Smola. Tešíme sa na lukulské hody v Žiarskej chate, preto si zbytočne nezaťažujeme ruksaky jedlom. A to je dobre, lebo naposledy nás tu na Baníkove prevažoval napchatý ruksak.

A čo bolo ďalej, to vám rozpovieme hneď.

Zrazu sme na peknej cestičke lemovanej červeným barancovitým porastom, taká savana (pumpa). Aj počasie sa dalo dokopy a vyjasnilo sa. Čakáme fantastické výhľady, o ktorých sme neraz počuli. Neponáhľame sa, lebo je na čo sa pozerať, je čo obdivovať.

Tí, čo mohli, nás predbehli, v počte cca 10ks za celý kopec a sme tu osamote. Čakali sme väčšie nátresky. Chvalabohu, už je po prázdninách a nemusíme byť v kolóne. Vieme si predstaviť, ako sa tu v lete tlačia davy.

Z hmly vo veľkej diaľke na nás vykukol obelisk, ktorý poznáme z fotografií 7K3J. Týmto naberáme druhý dych a silu do nôh. Cieľ je už viditeľný, lebo doteraz sme si ho mohli len domýšľať. Kopec si za chvíľu môžeme natrieť na chlebík a zaspievať si “aj tak sme stále frajeri”.

Hmla sa valí aj zľava, aj zprava a vyzerá to ako efekty na koncerte Metallicy alebo Motorhead. Bola to proste šou. A my sme jej hlavní hrdinovia.

Horko – ťažko sme doplazili k obelisku a cieľ číslo 1 máme v kapse! Challenge úspešne zdolávame.

Radi by sme si pripili drinkom, ktorý by sa volal challengovica. Ale taký ešte nevypálili. Navrhujeme napríklad kombináciu hruškovice a horských bylín, možno so štipkou akcentu fernetu citrus. Takto si teda štrngáme iba virtuálne a pripíjame aj na ostatných účastníkov 7K3J, ktorí Baranec zdolali.

Pri pohľade nadol zisťujeme, že až teraz si budeme musieť vypic kalich horkosti až do dna, lebo pod nami je priepasť, ktorou sa bojíme ísť, lebo sa nám točí hlava ako vesmírna stanica okolo zemegule. Vnútorný hlas bije na poplach “bojím, bojím”.

Bola tu aj možnosť sa vrátiť rovnakou cestou ako sme došli, ale nakoniec prekonávame samých seba a pomalými krôčikmi klesáme do Mordoru. Takto vyzerá smrť v očiach! Tento hororový zážitok zanechá brázdu v našej duši. Pomaličky otvárame Pandorinu skrinku so strachom.

Sedemmíľové kroky toto nie sú, aj malý lezúň by bol rýchlejší. Zvažujeme každý jeden krok. Srdce bije až v žalúdku.

Pomaličky sa odvažujeme otvoriť oči AJ DO STRÁN (nielen pod nohy) a začíname obdivovať krásu okolo seba. Vidíme Baníkov, Roháče, Kriváň a fantastické výhľady sú naozaj bravúrne. Úchvatné. Prvá cena v tombole.

Nevieme, čo nás čaká, vidíme zhora niekoľko obtiažnych úsekov, ktorých sa obávame. Nemáme inú možnosť, len sa im postaviť čelom, cesta naspäť nie je možná. Keď sme sa na to dali, musíme ísť len dopredu. Strach nás nezastaví. Ani nezastavil! Krok za krokom sme zdolali všetky prekážky.

Keď už máme to najťažšie za sebou, neveriacky krútime hlavou a podrobnosti budeme analyzovať v bezpečí.

Cesta je konečne širšia a vychutnávame si výhľady a panoramaty krásnych Západných Tatier. Nabudúce si dáme Plačlivô, keď budeme niekedy opäť v tomto území.

Klesli sme do Žiarskeho sedla a odtiaľ to už nie je také strašné k občestvovacej stanici alias Žiarskej chate. Cesta nemá konca – kraja.

Konečne sme tam prišli. Chata je vnútri pre OTP, čo nikto nerešpektuje.

Jedlo nič moc, kuchár by mal pozerať Moja mama varí lepšie ako tvoja. Bol to humáč. Paradajková polievka experimentálnej výroby alias hybrid. Kyselina nenechá na seba dlho čakať. Polievka chutila ako ich umelé vyblednuté muškáty (atrapy) v oknách chaty. Vhodné ako exponát do Virtuálneho múzea gýča.

Túto chatu máme v našom rebríčku veľmi nízko. Mali by vymeniť chatára. Možno sa raz dočkáme. Grc za 4,50€, blvanica s vysokohorskou prirážkou. Chatár sa môže prihlásiť na Gastrobrekeke a s touto polievkou by určite vyhral.

Paholok, čo mal obsluhovať kolobežky, ktoré sme chceli využiť nielen my, ale aj 10 ďalších ľudí pri vedľajšom stole, TAM NEBOL. Všetci spolusediaci boli rozčarovaní, že región nepotrebuje od turistov peniaze.

Scénka sa stáva epickou, rovnako sme pochodili aj minulý rok, museli sme ísť pešo. A pritom majú na internete napísané, že kolobežky premávajú.

Chatár krčí plecami, že to sú externisti, ale výsledky sú podstatné a to konktétne, že nám nič iné neostáva, len to PEŠO dobojovať do konca, aby sa kruh uzavrel.

Celú cestu sa tešíme, ako si sami niečo ukuchtíme a vyliečime si žalúdok. Lepšia by bola guma z pneumatiky, kebyže ju povaríš, ako polievka zo Žiarskej chaty.

Baranec – náš prvý skalp v sezóne si ceníme, lebo bol najvyšší a dúfame, že to najťažšie už máme za sebou a odteraz to bude prechádzka ružovou záhradou.

Čo zachytil objektív v deň, keď sme zdolali prvý cieľ našej štvtej sezóny 7 kopcov 3 jazerá:

Smer Baranec!
Sme v úrovni oblakov.
Kosodrevina a tipovačky, ktorý kopec by mohol byť náš dnešný cieľ.
Ideme ďalej, priatelia.
Aplínska flóra a hory zahalené v hmle.
Stúpame po masíve tretieho najvyššíeho kopca Západných Tatier, čo úplne vidieť pri pohľade smerom do nadol.
Zbadali sme obelisk, cieľ dostáva reálne kontúry.
Malá bodka na kopci je obelisk.
Stále sa zastavujeme a obdivujeme výhľady.
Tam oproti je Baníkov, kde sme boli minulý rok.
Momentka z minulého roku, keď sme cestou na Baníkov obdivovali Baranec. Náhoda zrkadlenia? Nemyslím.
Obelisk a cieľ 1/10!
Cesta do Mordoru.
Ideme ako posraní.
Tu bolo niekoľko nepríjemných úsekov.
Detail trasy.
Odtiaľ zhora ideme.
Treba si dávať pozor na každý jeden krok, cestička je úzka a skaly sa drolia.
Jazero z Nekonečného príbehu, ktoré pak zmizelo, skrátka tam už nebylo.
Žiarske sedlo.
Pohľad na Baranec zpod Žiarskeho sedla.
Terén ako z inej planéty.
Tuto to už bolo v pohode, čo sa týka terénu, ale nohy nás už dobre boleli.
Obrovské čučoriedkovisko a panoráma Roháčov.
Žiarska chata – sme radi, že tu nie sme ubytovaní.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s