Chránené územie Vrbické pleso a okolie


Dnes prší, leje ako z krhly, ale oddelenie plánovania Hladných vlkov vyťahuje ako z kúzelného klobúka program ideálny do nečasu.

Celé dóbeda ležkáme na lehátku a nevieme sa vymotať. Aby sme nemali preležaniny, vyrážame do terénu. Dlhodobo máme záujem o Demänovskú jaskyňu, ktorá nám chýba v zozname navštívených jaskýň.

Na stránke Správy slovenských jaskýň – štátna ochrana prírody Slovenskej republiky uvádzajú vstup každú hodinu, posledný o 16:00.

Termín o 14:00 ledva stíhame, lebo našu časovú rezervu narušilo miestne osadenstvo rómskeho pôvodu, ktorí mali sešlosť pri bankomate, z ktorého sme si aj my chceli vybrať peniaze. Mali tam aj inštruktorku, ktorá pomáhala komunite pri výbere z bankomatu. Niečo podobné, ako keď sa pomáha nevidiacemu cez cestu. Na to, že tam boli trištvrte hodinu, nikomu sa nepodaril žiaden výber. Možno si to pomýlili s výherným automatom z Las Vegas. Bohužiaľ, v tomto automate nič nevyhrali.

Tento rituál hlučnej skupiny sme sa báli narušiť, tak sme radšej z povzdialia číhali, kedy sa bankomat uvoľní.

Vďaka tomu meškáme do jaskyne, len tak-tak stíhame. Pohľadom na hodinky zisťujeme, že keď chceme stihnúť termín, tak musíme šprintovať od parkoviska. Sami sa čudujeme, ako rýchlo vieme behať do kopca. Tešíme sa, že sme to časovo stihli, k pokladni pribiehame o 13:55, ale pri okienku dostávame studenú sprchu, lebo jaskyňa má upravené otváracie hodiny a už je zatvorené. Vstup o 13:00 bol posledný, čo na internete niekto zabudol spomenúť. Zadýchaní a s dlhým nosom odchádzame preč. Berieme to s humorom.

Vôňu lesa po daždi narúša cestou z jaskyne fajčiarsky tuberák, ktorý ako prvú vec čo urobí po východe z jaskyne, si neohľaduplne zapáli cigaretu. A ešte k tomu nejaký ekrazit, Čárdy možno alebo niečo z pašovaného kontrabandu z Ukrajiny. Tak sme mu vypláchli žalúdok a poučili sme ho ako sa má správať v prírode. Predpokladáme, že cez prepitý mozek mu to nedošlo.

Jaskyňa sa nekoná, náhradný program je prechádzka okolo Velického plesa. Ideme skontrolovať, či si z neho vlekári neurobili zasnežovacie jazierko na snežné delá.

Počuli sme tiež o megalománskej výstavbe v Jasnej doline.

Pravda je trpká. Je to tak.

Aj v tomto zlom počasí sa na stavbe pilne a hlučne (hlavne hlučne) pracuje. Cirkulárky, bágre, ťažké mechanizmy dotvárajú kulisy tejto apokalypsy, ktorá sa tu nachádza. Mega dom značky nevkus. Táto budova by nikdy nemala dostať cenu za architektúru. Mali by ju prihlásiť do súťaže “Demolačný počin roka” a zrovnať so zemou.

Už dnes vieme, že sa tu NIKDY neubytujeme.

Ba navyše! Pri lustrovaní vlastníkov stavby sme zistili, že je to majiteľ Sedity, ktorá vyrába Horalky a spol. Odteraz Hladní vlci zahajujú doživotný bojkot tejto značky. Aj kebyže máme umrieť od hladu, Horalku, ani Milu si nikdy nedáme a to odporúčame aj ostatným. Je to budova, ktorá je necitlivým spôsobom vklinená do krásnej prírody. Návštevníkom Velického plesa zničila ikonický výhľad na Chopok. Takéto hotely treba ignorovať a od nás to majú isté.

Dáme si kolečko okolo plesa. Pleso tu ešte je, chúdiatko, aj vodné živočíchy. Bohužiaľ, garáže hotela sú v tesnej blízkosti, takže kľud tu nebudú mať zaručený, keď sem budú chodiť snobi s Lamborghini a Ferrari. Už len závody do vrchu by sa tu mali konať. Aj to by si niekto vedel obhájiť. To sú peniaze pre región, zvýši sa tu zamestnanosť a podobné sračky.

Chceme navštíviť pekný historický hotel – Mikulášska chata, odkiaľ sme vypoklonkovaní vrámci OTP, ale my sa nehneváme, lebo aspoň niekde sa to kontroluje.

Zvyšok dňa trávime v kuchyni, kde si cibríme naše kuchárske umenie – dnes máme taliansky večer v Liptovskom Mikuláši. U nás v bytíku máme NON-OTP režim. Domáca strava je najlepšia, dnes sa podáva pasta al pomodoro; cesnakom, ani parmezánom sa nešetrí. Omáčka sa podarila, krásne rozvoniava a pekný daždivý deň ukončujeme až hriešnym obžerstvom.

Čo zachytil objektív v deň, keď sme takmer navštívili Demänovskú jaskyňu:

Cestička k Velickému plesu. Dážď uvoľnil silice z ihličnanov a krásne tu vonia.
V pozadí je ten hotelis, jedu blejt.
Vrbické pleso je najväčšie pleso v Nízkych Tatrách a morénové jazero, ktoré vzniklo po ústupe ľadovca zo severných svahov Chopka a Derešov, hovorí Wikipédia.
Wikipédia nás taktiež informuje, že od roku 1975 je Vrbické pleso národnou kultúrnou pamiatkou, Chránené územie má ochranné pásmo o výmere 24,71 ha. Je tvorené najmä porastami smreka s vtrúsenou jarabinou vtáčou. Na okraji plesa sa nachádzajú plôšky rašelinísk s kopčekmi tvorenými najmä druhmi rašelinníkov, ploníkom obyčajným, brusnicou čučoriedkovou, rosičkou okrúhlolistou.
Z jazera vyteká riečka Otupnianka. To by mnohé vysvetľovalo, pretože “ľudia otupjévjajú”.
Pleso má maximálnu hĺbku 8m, dĺžku 115m a šírku 62m. Po obvode za nachádza romantický chodníček s lavičkami, ak si odmylíme bágre a ich fuckin noise, je to tu upokojujúce.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s