Telgártske slučky

Intro: tento post píšeme počas prvého celoplošného testovania, sme v kolóne za slobodou, krátime si čas, a sledujeme, či sa nejaký drzáň pred nás nepredbehne. Naša sloboda sa posúva ako slimák. Každých 10m, keď sa za hodinu posunieme, sa objaví dúha. Toto je operácia spoločná zodpovednosť. Nikoho pred nás nepúšťame, neprešmykne sa ani rybička*, ani kolobežka, ani myška. (* rybičkou myslíme nálepku rybičky na aute). Koniec intra.

Dnes opúšťame Dobšinskú aj Palcmanskú Mašu (2 v 1), krásne miesto v Dedinkách. Naša veľkohoteliérka, statkárka penziónov, nám prísne prízvukovala, že izbu máme opustiť do desiatej. Exaktne o 10:00 sú batožiny situované mimo hotelový areál a pripravené na naskladnenie do auta, kde sa dlho neohrejú, lebo sa čokoro ocitnú v ďalšej destinácií.

Cestou stretávame pani M, ktorá sarkastickou poznámkou s hraným údivujúcim úsmevom utrúsila: “Vy ste už zbalení? Ja vás nevyháňam.”. Pri nej stojí upratovačka v plnej zbroji, ktorej vysvetľuje upratovací plán.

Opúšťame Horáreň v raji, aj susedov Čechov. Susedia Češi boli zatvorení celú našu dovolenku na balkóne a nejavili žiadne známky pohybu po okolí alebo turistiky. Jediná známka o ich existencií bola dopitá plechovka nealko piva v koši na triedený odpad. Takže sme vedeli, že žijú.

Dnes plánujeme vypečiatkovať denníček, nech mu urobíme radosť. Ideme si obhliadknuť Dobšinú autokárom a spanilou cestou sa vraciame do infocentra.

Po ceste sa zastavujeme na Dobšinskej vyhliadke. Pod nami je serpentína, konajú sa tu závody do vrchu. Na zákrutu aj do diaľky je malebný pohľad, z výhľadu spomíname na naše cesty strávené v kopcoch na Gemeri s vyhliadkou do budúcnosti, koľko výletov nás tu ešte čaká. A toho ešte bude! Sme ešte na začiatku našej výletníckej kariéry.

Až neskôr sa dozvedáme, že je to populárny vyhliadkový bod pre rok 2020, ktorý keď si neodfotíš, akoby si nebol. Takže ho máme aj my.

Okolo píly alias “továrne na piliny” (dobré pre škrečka alebo väčšie hlodavce, napríklad kapybary) hľadáme vlakovú stanicu, ale cesta je zahataná kamiónmi s drevom, takže nič.

Ideme okolo rómskej bytovky, pri ktorej sa nachádza najdlhšia šnúra na prádlo, kde by sa mohli konať majstrovstvá sveta v rýchlopraní a vešaní bielizne vo voľnom štýle. Rozhodca bude Palmexman alebo Azuritko. “Bude tu ešte šnúra na prádlo, kým sa vrátim?”, pýta sa Azuritko. Táto šnúra vládne všetkým.

Oproti šnúre na bielizeň sú 3 veľké cisterny s azbestom – spojené nádobíčko. Asi je to bývalá továreň na super výrobky z azbestu, s ktorými by sme sa v dnešnej dobe nechceli stretnúť, lebo by v pľúcach narobili väčšiu neplechu ako celý kovid 19. A pľúcny ventilátor v tomto prípade nemusí pomôcť.

V obci Dobšiná je pekáreň, ktorá krásne rozvoniava a majú tu chutné lacné produkty. Pekáreň sa stala našou prvou dnešnou občerstvovacou stanicou. Na koláčikoch sme si pochutnali.

Je tu kostol, radnica, staršie budovy.

Rýchloobhliadkou sme si pozreli väčšiu časť neveľkého mestečka a to je všetko z našej strany a vydávame sa serpentínami nahor, kde naposledy zakývame Palcmanskej Maši.

Zrazu sme sa ocitli v Národnom parku Nízke Tatry, čo je hneď vidieť, lebo sa zmenila flóra a zbadali sme aj Kráľovu hoľu, na ktorú raz pôjdeme. Dnes tu máme v pláne navštíviť legendárny prameň rieky Hron, ktorý sa nachádza hneď pri ceste a tým pádom nemusíme ísť za ním dlho pešo.

Sú tu aj muchy – ovady, ktoré nás chcú štípať, miesto toho, aby si chrochtali v ovčích lajňášoch.

V prameni je voda ľadová, že po vložení ruky doň, človek dostane tupý úder do mozgu a ruka bolí ešte hodnú chvíľu.

Dnes máme tému dňa Telgátske slučky, železnice, výhybky, vlaky a ideme ovoňať trať, lebo tento špecifický puch železa a maziva k tomu patrí.

Od cesty vidíme, – resp. nás upútala rozkošná kaviareň, ktorá sa nachádza v originál vagóne.

Na kávu sme mali už dlhšiu dobu chuť, tak neváhame a už sedíme za stolom v peknom interiéri. V decentne zariadenom kupéčku sa nachádza modelárska železnica , ktorá si to pod stropom žíha plnou parou vpred. Nápad je to dobrý, páči sa nám vkusný interiér.

Káva nič moc, nemala chuť, ani buket, ale zato by po nej nezaspal ani upír z Nosferatu vo svojej rakve.

Na kávičku sme v prázdnej kaviarni čakali, bohužiaľ, 30 minút. Mali v tom chaos a kávu chceli 2x zaplatiť. Treba im dať ešte šancu, prostredie za to stojí.

Cez okienko “vláčika” vidíme Chmarošský viadukt, ku ktorému sa vyberáme sa pozrieť na zúbok.

Je to kopa kameniva, je to obrovské a monumentálne!

Vieme porovnávať, lebo už sme videli podobné viadukty napríklad v Semmeringu, za túto technickú pamiatku sa nemusíme hanbiť.

Cestou bližšie vidíme partičku mladíkov, ktorá skúša ozvenu pod viaduktom vykrikovaním vulgarizmov “sk*rvená Bratislava”. Normálnemu človeku by napadlo niečo krajšie, kľudne aj niečo slovenské, napríklad “Na Kráľovej holi”, ale v týchto dutých hlavách sa nič kreatívnejšie nenachádzalo, asi chýbali v škole.

Ako cvičené opice vykrikujú tento známy pokrik futbalových výtržníkov ŠK Slovan. Nedalo sa nevšimnúť, že to bola ich najväčšia radosť na tejto planéte a tá radosť v ich tvárach bola nesmierna, ako to tomu mostu nandali. Tí by naše hlavné mesto nenašli ani na mape. Dúfame, že sa nám tu nerozmôže takýto nešvár, a že sem pod viadukt nezačnú chodiť takíto chuligáni v davoch nadávať na slovenské mestá. Paľo Habera by im dal za spev nedostatočnú.

Ešte si ideme pozrieť brata Chmarošského viaduktu, viadukt Telgárt, ktorý je rovnako majestátny.

Cestou k nemu stretávame početnú tlupu domorodcov , rómskych spoluobčanov, ktorí išli z lesa s košíkmi hríbov. Nenápadne sa zakrádali k stromu, odkiaľ z kroviny vytiahli koberec á la Aladin. Určite sa potešili, že trofej zbadali skorej ako my a teda patrí im.

Pustia sa do neho ako supy na mršinu. Alfasamec vyhráva a so svojou partnerkou si berie celú trofej. Koberec je zmoknutý, zrolovaný a chýba mu kus rohu. Je istý predpoklad, že majú tkáčsku dielňu, kde chýbajúci štvorec dorobia. Je fascinujúce ako toto etnikum má rado koberce, ktoré vyhľadáva v akejkoľvek forme. Nad týmto sa nepozastavujeme, ale skôr nás zaráža, že niekto vyhodil koberec do voľnej prírody. A Cigáni to určite neboli, lebo tí si koberce šetria a čistia pri každej príležitosti.

Nad horizontom sa dvíha búrkový mrak, vyzerá to na tornádo, a preto prcháme z Telgártu smer Vernár, kde nás celú cestu prenasleduje kamionista z Ukrajiny. Na zadku nášho auta je nalepený plus mínus 10cm a stále nám dáva najavo, že kto je tu pán ciest. Vidiac značku v azbuke, tak sa bojíme, že tento šofér môže mať aj nejaké promile, posilnený vodkou. Jeho manévre sú veľmi nebezpečné, cesta je úzka a strmá. Strach v očiach. Rýchlosťou ideme jak piráti ciest, ten šialenec nás takmer vyvrhol z cesty. A ešte bol preťažený a naložený plný drevom. Treba si dať na takýchto šoférov pozor. Našťastie sme tento nátlak ustáli v zdaví. Nebolo nám všetko jedno. Neznášame drzích nervóznych kamionistov a spomíname na podobný zážitok z horského prechodu Soroška.

Prešli sme Vernár, žijeme a vidíme Tatry.

Našli sme veľmi pekné miesto, zatopený lom s čistou vodou menom Kvetnica. Developeri si už zuby brúsia, je tu tabuľa so štúdiou, ktorá sa nám nepáči, a dúfame, že nikdy nebude zrealizovaná, lebo takýto naturálny look je to, čo sem patrí.

O tomto jazere sme ani netušili, všade samé Šútovo, a sme nadšení náhodným objavom.

Dávame si kolečko okolo jazera, aj si nohy omočíme. Škoda, že nemáme plaveckú gardérobu po ruke. Tak sa chladíme aspoň pohľadom.

Kvetnica je mestská časť Popradu, keď už sme tu, ideme sa pozrieť do downtownu, či tu nestretneme Zdena z Popradu.

Páči sa nám kulisa Tatier, ktorá vyzerá ako fototapeta medzi domami. Radosť tu bývať a škoda odtiaľto odchádzať.

Odkedy sme tu boli naposledy (v roku keď sa menilo euro a bol sneh), mesto sa zmodernizovalo a posunulo smerom k lepšiemu. Už to nie je China town, ale pribudli tu kaviarničky, cukrárničky a obchodíky.

V bočnej uličke je trhovisko, ktoré nás nalákalo na šťavnaté plody týchto letných dní a neodolali sme marhuliam, ani hruškám.

Popravde, v Poprade sa nám páči, je tu dovolenková nálada.

Vieme, že by sa tu mal nachádzať pivovar Tatras. Pýtame sa predavača suvenírov, ktorý vie, že pivovar by tu mal byť, ale on nie je odtiaľto. Našli sme ho sami, nedal sa nevšimnúť pútač v podobe zlatého moku.

Aj keď vieme, že šofér si tu dnes neomočí jazýček. Tak si aspoň pozrieme technológie a zaujímavý podnik, ktorý má pekný interiér.

Na jedenie sme chceli vyskúšať špecialitu podniku – pivnú polievku.

Kategória pivná polievka je pre nás niečo tajomné a záhadné a vôbec sme nevedeli, čo máme očakávať. Pekný tanier doniesla pekná čašníčka a jedlo naservírovala v bielych rukavičkách. Človek by si pomyslel, že to bude niečo nóbl, že to bude la bomba.

Polievka je hnedá farby omáčky UHO (univerzálna hnedá omáčka podávaná v školskej jedálni). Vnútri je gulička syra veľkosti Rafaello guľky. Po prvej lyžičke nás striaslo a snažíme sa tomu prísť na chuť. Pri každom jednom súste nás napína, človek by tu hodil aj šabľu. Jednu polievku nevieme dvaja zjesť, potrebovali by sme ďalších do partie, aby nám s ňou pomohli. Nevieme prísť na chuť tejto polievočke.

Situácií nedopomáha voľne pohodený chmeľ ako dekorácia. Celý sfermentoval do pachu “käsefüsse”, rozumej mykózové nohy. Takúto chybu objednávky už neurobíme. Ak by toto mal niekto zjesť, musel by vypiť minimálne 10 pív a magické oko.

Ideme odtiaľto hladní a s podráždeným žalúdkom. Na takéto pivné špeciality sme ešte nevyzreli. Ale určite sa nájde nadšenec, ktorý by si pochutnal na tejto špecialite.

Azyl sme našli v penzióne u Jakuba v Kežmarku, kde si dávame žalúdok do poriadku borščom a chystáme sa na zajtrajší challenge – dobytie Čiernej hory.

Tešíme sa z ubytovania, kde máme výhľad na Čiernu dieru – areál Tatraľanu, ktorý sme tu minule hľadali a nenašli.

Čo zachytil objektív v deň, keď sme migrovali z Dediniek do Kežmarku:

Výhľad z Dobšinského kopca
Plač, lebo sa nám nechce odtiaľto odísť.
Zdá sa, že tu je náš prirodzený habitat.
Kostol v Dobšinej.
V drevenej studničke sa nachádza prameň Hrona.
Vkusný interiér kaviarničky v bývalom vagóne, cez okienko “vlaku” je výhľad na Chmarošský viadukt.
Chmarošský viadukt.
Náhodný objav – jazero Kvetnica.
Podoba s Plitvičkou je čisto náhodná.
Veľmi sa tešíme z náhodného objavu.
Plavky sú uložené niekde v kufroch v aute, nikomu sa nechce ich hľadať, musí nám stačiť len takéto omočenie.
Krásna scenéria.
Dúfame, že tu nikto nezačne nič stavať, lebo by bolo veľká škoda, zničiť túto atmosféru čímkoľvek.
Tu býva Zdeno z Popradu.
Suvenír z pivovaru Tatras.
Pivovárek má veľmi pekný interiér.
Lokalpatriot.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s