K Hanesovej bez Hennessy & Dobšinská ľadová jaskyňa

Toto je peší výlet a jeden z tých dlhých. Štartovací bod je Palcmanská Maša, asi to #DobreToTenErtlVymyslel takto myslel, aby sme si južnú lokáciu Slovenského raja takto pochodili.

Ideme lesíkom popri rieke tyrkysovo-smaragdovej farby. Aby sme nevyšli z cviku, sú tu malé rebríky, ale sú práchnivé, lebo ich nahlodal drevokaz a chýbajú im stupienky. Zdolávame cestu parkúrom.

Včera celé póbede pršalo – ako každý deň, preto je tu mazľavé bahno, ktoré nám obaľuje podrážku a nohy oťažievajú, lebo na každej topánke máme 5 kíl blata.

Onedlho vyúsťujeme z lesíka do údolia, z ktorého vidieť železničnú trať, ktorá je pretkaná sústavou tunelov známych aj ako Telgárstke slučky.

Zdiaľky vidíme chatky v Stratenskej píle, ktoré sa nám javia, že by tu mohol byť dobrý bufáč, kde by sme si omočili smädné jazýčky, lebo sme na tomto chodníku vystavení priamemu slnečného žiareniu a slnko nám intenzívne praží na hlavu.

Stratenská píla je veľmi pekné miesto, zátoka, ideálne na kajak. Voda tečie pomalým prúdom, odlesky stromov sú upokojujúce a lahodiace oku. Na chvíľu ostávame zhypnotizovaní.

O to väčšie je naše sklamanie, rana pod pás, lebo tu nie je büfé. Sviežej odmeny sa nám nedostalo. Z nášho pohľadu by sa sem občerstvovacia stanica hodila, lebo turistov sa tu premelie nie málo. Nič iné nám neostáva, len skúsiť šťastie o kus ďalej.

Za bránami Slovenského raja nám cestu zatarasilo veľká stádo oviec, ktoré sa išli napojiť do riečky, lebo sú smädné ako my. Ale na rozdiel od nás to majú jednoduchšie.

Frekvencia oviec je ako na rušnej križovatke. Pri pohľade na také veľké stádo dúfame, že nenapáchneme ovčinou ako sa nám stalo na salaši na Ploskej.

Jedna ovca vynikala z radu, čierna (ovca rodiny). Všetci – čierni, aj bieli spásajú rovnako kosačkovo a v stáde o rasizme nie je ani chýru.

V Stratenej nachádzame iba nestratené krčmy, ktoré sú zatvorené, lebo majú uzavretú spoločnosť. V celej dedine sa nedá osviežiť a zase odchádzame s vreckami plnými peňazí, ktoré boli určené na útratu pre zasiahnutý cestovný ruch. Fatamorgána na pivko nás sprevádza celú túru, lebo človek má slinu. Fľaškové pivo nie je momentálne to pravé. My akože máme vodu so sebou, ale sme chceli čapované pivko, lebo v tomto sparnom letnom počasí by horkastá chuť piva dodala radosť z výletu bez auta.

Z dediny sa vydávame na opačnú stranu ako včera na Havraniu skalu, a to po modrej značke smer Tiesňavy a Pod Hanesovou.

Vstupujeme do bujnej vegetácie hlavne obrovských lopúchov, ktoré sú vyššie ako my. Sem-tam nás popŕhlia vysoké trsy žihľavy. Pripadáme si ako v džungli, škoda, že nemáme so sebou mačetu, ktorou by sme sa predierali napred.

Bujný porast je dobre zavlažovaný potokom, veľká časť našej túry ide práve dnom tohto potoka. Sme radi, že po dažďoch nie je voda rozbujnená, lebo ináč by to bol rafting.

Úsek po úseku nás terén prekvapuje a sme radi, že sme sa sem vybrali. Tu a teraz si užívame ten pravý Slovenský raj. Zvukovú kulisu nám dotvára spev vtákov z miestnej fauny.

Trasa je technicky zaujímavá, musíme sa brodiť, štverať, liezť po rebríkoch, balansovať, aj sa plaziť. Bolo to celkom náročné, aj sme unavení. Celú cestu si užívame osamote a môžeme si bez ľudí vychutnávať panenskú prírodu nedotknutou civilizáciou. Čo my, z rušného mesta, vieme tento kľud oceniť.

Cesta znenazdajky začala prudko stúpať a hneď sa nám rozprúdi krvný obeh. Výstup nás prekvapil a vieme, že Dobšinskú ľadovú jaskyňu nebudeme mať zadarmo, a že si ju musíme zaslúžiť.

Dostávame sa na lúku Pod Hanesovou, kde sa dlho nezdržujeme, lebo chceme stihnúť termín v jaskyni. Tu sme si mysleli, že to najhoršie máme za sebou, ale ako vysvitlo, ešte nás čaká druhá etapa stúpania, a to teda poriadneho. Značka hovorí, že do cieľa máme ešte čo robiť.

Cesta je strmá a šmykľavá. Človek je rád, že sa neskotúľa dole zrázom, aby si to vzápätí musiel znova vyšľapať. Mysleli sme si, že dnešná túra bude prechádzka ružovou záhradou, ale dala nám zabrať. Nemá to konca kraja.

Na konci stúpania je plošina, kde les načali ťažké lesnícke mechanizmy a stromy odnášajú do svojich skladov, odkiaľ putujú na export. Lebo doma často vidíme plné naložené vlaky smerujúce do Rakúska, lebo naše drevo je kvalitné.

Na export putovali aj stromy s turistickým značením, turistický chodník je celý rozrýpaný od kolies veľkých pneumatík. Otázne je, kde až sa títo ľudia zastavia.

Konečne klesáme a nie za dlho sa ocitáme pred krásnou vyrezávanou budovou Dobšinskej ľadovej jaskyne. Na slniečku sa sušíme, lebo sme celí prepotení a ideme do chladničky.

Zázemie pred jaskyňou ja nanovo vybudované a pekné. Je to starý typ, genius loci sa tu nachádza. O jaskyňu je veľký záujem a ten sa prejavil v pridanej frekvencií vstupov. Turistov je tu požehnane.

Keď chceme ísť do jaskyne, dodržiavame prísne hygienické opatrenia, ktoré majú zabezpečiť, aby sa zamedzilo rozširovaniu pliagy, ktorú nikto nepozval a votrela sa medzi nás. Všímame si, že tieto nariadenia ľudia kvôli vlastnej bezpečnosti dodržiavajú, okrem pár jedincov, ktorí v ťažko vetraných pristoroch svojim počínaním napomáhajú šíreniu vírusu. Kedysi každý bežec nosil v zime bufku na nose a podával heroické výkony, ale rýchlo na to zabudli. Tomuto nezodpovednému správaniu dávame palec dole.

Pri týchto výletoch v uzatvorených priestoroch a vo zvýšenej koncentráciím ľudí vidíme dôležitosť pandemických opatrení. V tomto duchu sa riadime celým challengom 2020. Samozrejme, kde nie sú ľudia, nie je dôvod nosiť rúško. Keď som sám v lese na Tribeči, nebudem si dávať rúško ako idiot.

V jaskyni je taká zima, že by nám mohlo zmrznúť naše mokré oblečenie a rýchlo si obliekame bundy, aby sa z nás nestali cencúle. Frozen frost.

Sprievodkyňa nás oboznamuje s časťami jaskyne. Ukazujú nám zamrznutý masív, obrovskú masu vody v skupenstve ľadu. Jaskyňa je dynamická, sú tu cirkulácie vzduchu, ktoré ovplyvňujú klímu, aj veľkosť cencúľov. Videli sme aj klzisko, kde sa ľudia kedysi korčuľovali a možno sa práve tu korčuľovali predkovia našej reprezentácie v hokeji. Chýba tu už len bránka, kde si vieme predstaviť Lašáka.

Máme ďalšiu krásnu jaskyňu do zbierky absolvovanú a čakáme tepelný šok, keď vyjdeme von. Ktorý, samozrejme, prišiel.

Do jaskyne sa nedá ani z druhej strany ísť autom, treba si to aj odtiaľto poctivo vyšľapať. Ale je to príjemná prechádzka. Športu zdar.

Na záver putovania konečne OTVORENÝ bufet! Síce Zlatý Bažant, ale čo už. V krajnom prípade – krajné riešenia. Bezprostredne po objednávke zisťujeme, že o pár minút ide autobus na Dobšinský kopec, tak pivo ide do mixu s kávou, jedno s druhým sa rýchlo kopne do seba, čo by sme v barmanskej terminológií mohli nazvať kaféebeer.

Autobus stíhame na poslednú chvíľu, je tu veľmi veľa ľudí, lebo pred ním dlho nič nešlo a ani po ňom dlho nič nepôjde. Boli by sme radi, ak by nás autobus vysadil v Dedinkách, ale bohužiaľ, zastávku má len na kopci nad Dedinkami. O prípoji môžeme len snívať.

Do cieľa to dobojujeme pešo a pridáme si okruh okolo priehrady. Navštívili sme aj železničnú stanicu, niekedy by sme sa radi povozili telgártskym okruhom. Určite by to stálo za to spoznať túto krajinu aj z okna vlaku.

K autu sme najkôr prišli my a až neskôr naše unavené nohy. Výrazne tomu dopomohlo ostré slnko, pred ktorým sme sa nemali kde skryť. Zároveň sme boli radi, že sme mohli absolvovať túto krásnu túru, a že nám počasie dnes prialo.

Na zvyšok dňa (čiže večer) sme si nariadili chill na móle pri Dobšinskej Maši.

Toto je pravé leto.

Čo zachytil objektív v deň, keď sme si vychutnávali ten pravý Slovenský raj:

Štarovací bod a smer Stratenská píla.
Tyrkys.
Stratenská píla.
Dnes s nami turistikuje aj Slim Shady.
O skalné útvary rôznych tvarov tu nie je núdza.
Ouce – zlaté sú, hladné sú a smrdia. Zdyelaj kim nesmažú.
Brána do národného parku.
Toto sú najväčšie lopúchy aké sme kedy videli.
Našli sme aj jaskyňu.
Plníme si sny.
Uneco dedičstvo.
Naľavo je masív ľadu, napravo je kamenný masív.
To svetlé pruhované je ľad.
Tu sa kedysi korčuľovalo.
Ľadové kvaple sú zmenšené. Na fotke v brožúrke boli väčšie. Dúfame, že je to kvôli tomu, že je vonku leto.
Večer v Dobšinskej Maši.
Z romantikuš posedenia na móle nič nebolo, lebo nás vyhnali komáre (nikto ich nemá rád).
Kino v životnej veľkosti.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s