Ochtinská aragonitová jaskyňa

Dnes je epilóg challenge a odchádzame z Gemera. Už aj Andy Hryc odišiel. Sám si musel nakladať knižky (kontext je tu). Zaujímalo by nás, koľko hlasov dostal z Rožňavy, keď je teraz už všetko jasné, lebo je po eurovoľbách.

Dodatočne sme zistili, že sa v Krásnohorskom podhradí nachádza majolikový reliéf, ktorý si chceme pozrieť, ale zdržuje nás Kaltenecker s ich nepodarkom, čo nám včera predali. Je evidentné, že pohár je zle vylisovaný, pretože sa pri dolievaní piva vakle a trasie, ale recepčná musí ísť na vedenie konzultovať, či má pohár vymeniť. (no nie)

Reliéf tam bol, pekný, kde nič – tu nič skrytý na fasáde galérie grófa Dionýza Andrássyho vo dvore. Je to pozoruhodné renasančné dielo predstavujúce Mater Dei, ktoré vzniklo v maďarskom Pécsi.

Poblíž je hrobka Andrássyovcov, ktorú navštívime len zvonka, lebo je nám blbé chodiť niekomu do hrobky, hoci sprievodkyňa hovorí, že je to tam pekné.

Andrássyovci nemali deti, a preto pomáhali cudzím deťom, sirotám, vdovám, starým a chudobným ľuďom. Za hrobkou je situované pietne miesto jazvečíka, miláčika Andrássyovcov. Soška mala diamantové oči. Kvôli tomu miestna bedač psíkovi odtrhla celú hlavu. Soška je teraz v bezpečí v Betliari a hlava bola nanovo vymodelovaná.

Mauzóleum Dionýza a Františky Andrássyovcov je unikátna secesná pamiatka pripomínajúca antickú architektúru. Inšpiráciou tvorcov bola hrobka ostrogótskeho kráľa v talianskej Ravene. Objekt z bieleho pieskovca strážia dve sochy anjelov v nadživotnej veľkosti. Vonkajšia fasáda je zdobená vavrínovými vencami a lotosovými listami.

Nasleduje výprava za Čiernou dierou, ktorých je v tomto regióne veľa. Hľadáme grófsku ľadovňu vo Vlachove. Na nájdenie tohto miesta máme málo indícií a trasa k Čiernym dieram nie je turisticky značená. Krúžime a blúdime okolo adresy. Miestny domorodec nás nasmeroval, že máme ísť po koľajniciach, potom ponad rozbujnenú rieku a tam by to malo byť. Aj bolo. Sme radi, že nás nezrazil vlak, lebo tu chodia súpravy, pokiaľ po ceste nezhoria.

Ľadnica je vyhĺbená špajza v bridlici, kde sa skladovali mäsá pre šľachtu. Domnievame sa, že si z neďalekej rieky nosili ľad, ktorým chladili potraviny. V takýchto skalných špajzách sa ľad neroztopil ani v lete. Mali to prešpekulované.

Grófska ľadovňa je mimoriadne zaujímavý objav. Údajne sú tu v kopci vyhĺbené šachty, ale tie sme určite nechceli skúmať.

Do Ochtinskej aragonitovej jaskyne ideme horskou cestou cez Štítnik, ktorý je súčasťou spišsko-gemerskej gotickej cesty a je zaradený do mestskej pamiatkovej rezervácie, pretože má historické centrálne námestie, okolo ktorého sa od stredoveku formoval urbanizmus dochovaný do dnešných čias.

Nabudúce sem musíme prísť na dlhšie, lebo teraz prší. Aspoň nakrátko sme sa zastavili, sú tu veľmi pekné meštianske domy, ktoré zúfalo volajú o pomoc, lebo urgentne potrebujú revitalizáciu.

Gotickej ceste sa v budúcnosti pozrieme bližšie na zúbky.

Sprievodkyňa v Betliari nás vopred varovala pred zlou cestou do Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Našťastie mala neaktuálne informácie, lebo asfaltka je nová, práce prebiehajú, kvôli čomu musíme ísť do jaskyne 1km pešo v daždi, ale nám to nevadí, lebo sa tešíme na exkurziu.

Ponáhľame sa, lebo chceme stihnúť posledný vstup. Pri okienku sa udeje faux-pas, lebo peniaze sme nechtiac nechali v aute. Prelašovali sme všetky vrecká a v ponožke sme našli hotovosť na vstup, lebo tu sa nedá platiť kartou. A ešte nám aj ostalo na drobný suvenír.

Vstup do jaskyne je situovaný hlboko pod zemou, strmo klesáme akoby sme išli v Prahe do metra. Jaskyňa je unikát, pretože sa tu nenachádza kvapľová, ale aragonitová výzdoba, ktorá vznikla za špecifických hydrochemických a klimatických pomerov v podzemných dutinách.

Jaskyňa je rozlohou z tých menších, má 300m, ale s unikátnym zdobením svetového významu. Preto je zaradená do Unesco.

Jaskyňa je naša posledná zastávka výpravy na Gemer, ale ťažko sa nám lúči, tak cestu domov volíme cez Muráň po neprebádanom území, lebo v týchto končinách sme ešte neboli.

Prechádzame Revúcou, odkiaľ pochádza nás plgr. Danko. Po ceste si všímame stopy baníckeho rozmachu, ktorým bol kraj v minulosti preslávený, napríklad mestá majú vo svojich erboch banícke náradie.

V obci Muráň sme zbadali vývesku muránske buchty a hneď sme zaflekovali. Čerstvé buchty sú posypané práškovým cukrom, jedno kýchnutie buchtu zbavilo poprašku a z čistého auta sa stáva cukrársky rozvoz.

Muránske buchty sú neskutočne dobré a vôbec sa nepodobajú nám známym klasickým buchtám. Mňam.

Buchty prebudili chuťové poháriky, preto sa zastavujeme v Kolibe Zbojská, ktorú stráži dažďom premočený čuvač – strážca oviec a koliby. Vyskúšame vrchársku polievku, lebo ju nepoznáme a zisťujeme, že je to sýte jedlo, takže sa zbytočne objednali bryndzové halušky.

Kulisu tvorí pekný interiér, uprostred horí moderná fakľa na lieh. Atmosféru dotvára unudené dieťa, ktoré si zobralo ako hračku príbor a intenzívne búcha na okno. Tento zvuk sa nám vryl do mozgu, kde rezonuje ešte niekoľko hodín po opustení koliby.

Pri Podbrezovej skrsol výborný nápad ísť si načapovať dary prírody z prameňa v Brusne, ktorý poznáme odkedy sme tu neďaleko boli minulý rok na challengi Ďumbier.

Prvý krát boli pramene v Brusne doložené začiatkom 17.storočia. V roku 1837 bol postavený prvý kúpeľný dom a dovtedy sa neuvádza kúpeľné využitie prameňov. Obdobie 1. ČSR bolo pre brusnianske kúpele obdobím rozkvetu, po druhej svetovej vojne boli kúpele, pochopiteľne, v zlom technickom stave, ktorý zhoršil ešte požiar v roku 1947. Na obnovu kúpeľov sa podujali Podbrezovské železnice, ktoré sa stali ich novým majiteľom. Potom však boli kúpele zoštátnené a nastali tu architektonické zmeny. Vystaval sa napríklad kúpeľný dom Poľana, ktorý jediný funguje do dnes.

My dúfame, že sa pôvodným pavilónom nestane niečo podobné ako Korytnici, lebo bývalé hotely, sú veľmi pekné.

Liečia sa tu choroby obličiek, pečene, žalúdočných a črevných porúch. A aj srdcia a pohybové ústrojenstvo.

Prestalo pršať a príroda zahrala fantastické divadlo so scenériou, z ktorej nám padla sánka. Tí, čo išli v tom čase po diaľnici pri Nitre, vedia.

Výlet hodnotíme vysoko pozitívne, kde sa úspešne zdolali 2 ciele z našej challenge.

Čo zachytil objektív, keď sme pobyt na Gemeri naťahovali do poslednej chvíle:

Do hrobky Andrássyovcov nejdeme, lebo je nám blbé chodiť niekomu do hrobky.
Vstup do mauzólea Františky a Dionýza Andrássovcov.
Lokalizovali sme obec Vlachovo a ideme hľadať grófsku ľadovňu.
Príklad architektúry v Štítniku.
Čapujeme liečivé dary prírody.
Cestu domov spestrila scenéria pri Nitre.
Unikátna aragonitová výzdoba.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s